V červeno bielom víre osláv Sanfermines

Telefón už znovu začal vibrovať. Rýchlo som ho vytiahol z vrecka a bleskovo preletel blikajúcu správu od Jana: Kde ste a kedy budete v Pamplone?

Napsal Andrej · Dec 1, 2015

Pozrel som na Matúša a v duchu si želal, aby za volantom sedel práve on. To by sme boli v Pamplone, metropole španielskej provincie Navarra, onedlho. Ako stopári sme však boli radi, že vôbec sedíme v aute a tak na výzvu dvoch chalanov, ktorí nás naložili v Santa Marii, že sa na pár minút zastavíme a skočíme si na chvíľu zaplávať do jazera, sme len neveselo prikývli.

„Yes, that would be perfect,“ preniesol som nahlas zo zadného sedadla a očami znovu preletel správu. Martin a Jano, kamaráti, spolucestovatelia, s ktorými sme sa pred týždňom vydali do Španielska, nás už dve hodiny čakali v Pamplone. V meste, ktoré každý rok počas leta ožíva a stáva sa útočiskom desiatok tisíc turistov túžiacich zažiť atmosféru sviatku San Fermin.

Sanfermines

Fiesta San Fermin či Sanfermines začína každoročne 6. júla na pravé poludnie zvolaním „Nech žije svätý Fermín!“ z radničného balkónu a odpálením typických delobuchov nazývaných chupinazo. V tej chvíli sa po meste rozozvučí rev a krik nadšených cudzincov i domácich obyvateľov oblečených do bielych nohavíc a trička s červenou šatkou na krku a červeným šálom uviazaným okolo pásu. Sangria začne lietať vzduchom a každý, kto aspoň polovicu tela nebude mať mokrú a sfarbenú na červeno, musí rátať s tým, že večer si ho určite vytipuje pár podgurážených mladíkov, ktorí dokončia úlohu a zmenia jeho pôvodne biele oblečenie na červené.

     

Korene festivalu siahajú hlboko do minulosti a dnešnú podobu získali po spojení viacerých udalostí organizovaných v meste. Prvá z nich má pôvod už v staroveku a začína v treťom storočí rozhodnutím mladého chlapca, ktorý sa, pod vplyvom vyučovania francúzskeho biskupa, svätého Saturnina, rozhodol študovať náboženstvo v Toulouse a po čase sa sám stal biskupom. Vrátil sa do rodnej Pamplony, avšak po krátkom čase šiel hlásať evanjelium do Amiens v dnešnom Francúzsku, kde bol mučený a sťatý. Verí sa, že umrel 25. septembra roku 303. Rodáci z Pamplony naňho nezabudli a začali si každoročne uctievať jeho pamiatku. Červená farba šatiek a šálov, ktorá na bielom oblečení tak prenikavo vyniká, má symbolizovať preliatu krv svätého Fermína.

Pôvodne sa oslavy konali 10. októbra, avšak roku 1591 boli presunuté na 7. júla, aby korešpondovali s trhmi, ktoré sa v meste konali od 14. storočia vždy na začiatku leta. Trhy boli sprevádzané zápasmi býkov, ktoré sa stali súčasťou života mesta o niečo neskôr, avšak tiež už v priebehu 14. storočia.

Príchod do mesta

Po ďalšej hodine sme konečne vystúpili z auta a rozlúčili sa s našimi záchrancami. Navzdory tomu, že cesta trvala dlho, boli sme radi, že sme nemuseli ostať na noc v Santa Marii, zapadnutej a Bohom zabudnutej dedinke ležiacej sto kilometrov od Pamplony, a dostali sme sa až do nášho dnešného cieľa. Bol 7. júl, druhý deň festivalu, deň zasvätený svätému Fermínovi. Kráčali sme ulicami Pamplony a aj napriek večerným hodinám, únave, smädu a veľkým a ťažkým batohom na našich chrbtoch sme sa museli každú chvíľu zastavovať a s úžasom pozorovať červeno bielu masu tisícok ľudí valiacich sa mestom za zábavou, hudbou, novými zážitkami a delíriom.

                     

Nesprávne oblečený a s nákladom na pleciach sme ani trochu nezapadali do „mesta býkov“. Každý druhý človek si nás obzeral a každý štvrtý vypustil z úst pár ironických „rád“ či hanlivých slov. Nás to ale neodradzovalo. Ďalej sme kráčali smerom na Plaza San Francisco, kde sme sa mali stretnúť s Janom a Martinom. Predierali sme sa pomedzi biele hradby tancujúcich a červené vlny oslavujúcich a v duchu sa tešili na nadchádzajúcu noc.

Chabým pokusom zapadnúť bolo zastavenie pri malom stánku, v ktorom sme si zakúpili aspoň červené šatky, ktoré sme si hneď uviazali okolo krku – márne. S batohmi a unavenými výrazmi v tvári sme stále boli len blúdiaci turisti prichádzajúci z diaľky a vypočuli sme si niekoľko ďalších „puta“. Je síce pravda, že v okolitých obchodoch sa dalo zakúpiť kompletné „sanfermínovské“ oblečenie, avšak nemali sme čas ani chuť celý sa prezliekať.

Po hodine kráčania sme sa predrali na Plaza San Francisco a bezradne začali pátrať po našich kamarátoch. Bezvýsledne sme však skúmali okolie a v dave ľudí sa snažili objaviť známe tváre. Po chvíľke obzerania okolo nás preletela umelohmotná fľaša a Matúš sa naštvane obzrel na provokatéra, ktorý sa, našťastie pre neho, do nás netrafil. Namiesto toho sme na schodoch uvideli sediaceho Martina a Jana. V červeno bielej farbe splývali s okolostojacimi, úsmev na ich tvárach prezrádzal, že fľaša letela od nich.

Nikdy nekončiaca zábava

V uliciach mesta oslavovali mladí aj starí. Batoľatá mali na sebe červeno biele oblečenie rovnako ako starí dôchodcovia tancujúci na hudbu pouličných umelcov. Mímovia, speváci, žobráci, vyrevujúci ožrani i zvŕtajúci sa degustátory, ako hovoríme osobám, ktoré sa hrdo a pokrytecky nehlásia k titulu alkoholik.

Zápach moču, piva a vína, ľudského potu a zahnívajúcich odpadkov, ktoré pokrývali dlažbu chodníkov a ulíc, sa neodbytne vtieral do nosa a kazil dojem z osláv. Občas je možné naraziť aj na výkaly, či už psie alebo ľudské. Celú idylku dotvárali pôsobivé zvuky zvracania, ktoré sa väčšinou ozývali z menších a tmavších, ale ani zďaleka nie prázdnych uličiek. Ale aj to je San Fermín. Veselý a zároveň smutný, príťažlivý a odpudivý je ukážkou schopnosti ľudí tancovať, zabudnúť na pracovné starosti a problémy každodenného života, ale aj upozornením, že človek občas nemá k zvieratám ďaleko.

Spať sa dá všade

Hotely a okolité kempy bývajú plné. Získať ubytovanie večer je neuskutočniteľná úloha. Ak chcete nájsť voľnú izbu, tak je najlepšie ráno sa zastaviť v turistickej informačnej agentúre na Plaza San Francisco, kde majú každé ráno k dispozícii zoznam hotelov a kempov s voľnými izbami.

Pokiaľ patríte medzi drsnejšie povahy, tak sa pár dní dá v Pamplone prežiť aj bez postele. Na noc sa ľudia ukladajú tam, kde je voľné. V parkoch, na lavičkách, na uliciach, pod mostami. Pokiaľ si človek našli miesto, na ktorom neprekážal ostatným ľuďom v zábave ani nenarúšal chod mesta, tak si ho dokonca nevšímala ani polícia. Na čo aj? Aby sa presunul o blok ďalej a tam znovu padol?

Spacák ideálne poslúži, keď sa človek nadránom unavený uloží do mäkkej a pokosenej trávy, ktorú ľahko objaví v okolí starého mesta v parkoch ako Parque de la Runa, Parque de Tejeria, Parque Taconera či Parque Media Luna alebo v pár ďalších parkoch, ktoré však ležia už ďalej od centra.

Ak človek necestuje na ľahko a nemá ani zabezpečené ubytovanie, tak práve pre neho je na Plaza San Francisco pripravená úschovňa batožiny, v ktorej sa môže za 4 eurá na deň zbaviť všetkých vecí, ktoré už nebude potrebovať. Nič tak nezavadzia na chrbte a nebráni v zábave.

Prvá noc

Prvú noc sme sa navzdory ohlušujúcej zábave a revu rozhodli vyspať sa a načerpať sily po dlhej a únavnej ceste z Huescy. Zaľahli sme v Media Luna Parkea neďaleko ulice de Baja Navarra, medzi stromami, ktoré nás kryli nielen pred zvedavými očami, ale aj pred hlukom. Po výdatnom spánku sme sa prebudili pred poludním a vrátili sa do mesta. Zbavili sme sa batožiny, tešiac sa na dlhý deň a noc, ktoré nás čakali a z ktorých si našťastie veľa nepamätáme, aj keď bohužiaľ záznamy na fotoaparáte naznačujú, že alkohol tiekol potokom.

„Dupot kopýt sa im ozýval za chrbtami a nútil ich zrýchliť“

Druhý deň festivalu, 7. júl, je najdôležitejším dňom. Sprievod ľudí sprevádza ulicami starého mesta repliku sochy svätého Fermína. Tento deň je zároveň prvým dňom, počas ktorého si ľudia môžu či už aktívne alebo pasívne (len ako diváci) vychutnať encierro, teda býčie behy, ktoré začínajú vždy o ôsmej ráno.

Nám sa ranné vstávanie podarilo dotiahnuť do konca až 9. júla. Martin do mňa pár krát udrel a ja som sa s nadávkami rozhliadol okolo seba. Chvíľku mi trvalo, kým som si vybavil, kde to vlastne sme, Parque de Tejeria, Pamplona. Pohľadom som skontroloval hordu ľudí spiacu okolo nás, avšak Matúša ani Jana som medzi nimi nenašiel. Včera sme sa od nich oddelili, pretože zatiaľ čo na nás s Martinom padla únava, oni sa rozhodli prehýriť celú noc. V Pamplone to nepredstavovalo značný problém, keďže spev, krik a dobrá nálada sa niesli každým kútom tohto dvestotisícového mesta.

„Máme hodinu,“ zamrmlal Martin, obaja sme si pobalili veci a bez rečí, dúfajúc, že neskôr sa s Matúšom a Janom nájdeme, sme sa vybrali potácavým krokom na Plaza de Toros, veriac, že sa nám podarí dostať do arény. V hlave som si stále opakoval slová Španielky, ktorú sme stretli cestou do Pamplony: „Väčšina zranených sú vždy cudzinci. Nerozvážny nadšenci, ktorí sa po prepitej noci rozhodnú ukázať, aký sú hrdinovia.“ Vedel som, že ani Matúš ani Jano nechceli bežať a dúfal som, že toto svoje rozhodnutie počas noci nezmenili. „Ak sa rozhodnete bežať, tak sa predtým dobre vyspite.“ Radila nám.

Trasa, ktorú musí stovka odvážlivcov prebehnúť je dlhá 825 metrov. Začína na Calle Santo Domingo, vedie cez Plaza Santiago, pokračuje vedľa Plaza Consistorial a potom odbočuje doprava na dlhú Calle de la Estafeta. Úzkymi kľukatými uličkami sa za bežcami ženie 6 býkov a 6 mladých býčkov. Po pár minútach behu zavedie trasa všetkých až do arény, kde zvieratá budú držané až do odpoludnia, vždy do 18:30, kedy sa konajú býčie zápasy, počas ktorých budú býky zabité.

Od roku 1925, odkedy sa vedú záznamy o festivale, bolo počas behu zabitých 15 ľudí. Poslednou obeťou bol Američan Matthew Tassio, ktorý umrel v roku 1995 po tom, čo ho býk nabral rohom. Každý rok sú však ďalšie desiatky až stovky bežcov poranených, aj keď väčšinou sa jedná o zranenie menšieho rozsahu spôsobené pádmi či letmým kontaktom s býkom.

Nám sa do arény podarilo dostať, aj keď sme už nemali šancu sadnúť si. Netrpezlivo sme si obzerali všetkých návštevníkov a podľa reči sa snažili uhádnuť krajinu odkiaľ pochádzajú. Nemci, Američania, Španieli, Francúzi... Po päťdesiatich minútach čakania sa na dvoch obrovských obrazovkách, zavesených po bokoch arény, objavili bežiaci ľudia a býky ženúce sa ulicami. O dve minúty neskôr začali prvý hrdinovia dobiehať do arény. Vzhľadom k tomu, že býky dobehli až tri štyri minúty po nich, tak som v duchu vážne pochyboval, že títo odvážlivci vôbec zazreli býka čo i len z diaľky.

„Ale nie!“ zvolal Martin vo chvíli, keď do arény vbehol prvý býk. „Odišiel mi fotoaparát.“ Naštvane ho skúsil pár krát zapnúť a vypnúť, prekontroloval baterky a dokonca sa mu aj snažil dohovoriť, ale fotoaparát sa rozhodol ukončiť svoj život nadobro.

„Čo sa dá robiť...“ skonštatoval som a upriamil pozornosť na arénu. S býkmi dobehla zároveň aj ďalšia várka smelých milovníkov behu. Niektorí bežali v tesnej blízkosti zvierat, avšak býky nejavili známky agresie či podráždenosti a skôr len apaticky dobehli do arény nevšímajúc si okolitý ruch.

Deň či noc, oslavy nikdy nekončia

Po opustení arény, sme sa vrátili do Parque de Tejeria, kde sme po chvíľke narazili aj na Matúša a Jana. Ako sme sa dozvedeli, obaja sa v noci nechtiac oddelili a potom strávili zvyšok noci hľadaním toho druhého. Matúšovi sa však ráno podarilo dostať do arény, a tak sme si s Martinom oddýchli, pretože sme vedeli, že nakoniec predsa len nejaké fotky mať budeme.

Ranná Pamplona bola čistá a pripravená na ďalší deň fiesty. Zástupy smetiarov od rána prečesávali ulice a parky a odstraňovali tony odpadkov. A aj napriek môjmu skepticizmu sa im to podarilo takmer dokonalo. Zápach sa nedarilo odstrániť, avšak ulice už neboli zasypané obalmi od čokolád, sušienok, čipsov, zmrzlín či fľašami od sangrie a vína.

Na Calle Nueva sme objavili práčovňu, v ktorej bolo možné za 1 euro získať k dispozícii malú kúpeľňu. V nej sa človek dal do poriadku a pripravil sa na denné blúdenie ulicami.

Počas obedňajších horúčav sa väčšina vytrvalcov presunula z ulíc do chládku a pokoja barov a reštaurácií, z ktorých sa ozývala hudba, spev a výkriky. Na uliciach zostali len umelci a žobráci, ktorí si nemohli dovoliť prestávku a naďalej museli zarábať na živobytie. S pokračujúcimi hodinami sa však ľudia znovu vracali do ulíc a dodávali všetkým mímom, spevákom či žonglérom nádej - opäť priviedli k životu ich vidinu zárobku.

V podobnom duchu sa festival nesie niekoľko dní. Každý rok končí 14. júla o polnoci, kedy sa za svitu sviečok námestím Townhall Plaza a priľahlými ulicami rozoznie pieseň Pobre de Mi.

Umenie či týranie?

Zásluhu treba priznať aj najväčšiemu propagátorovi festivalu, ktorý z neho urobil to, čím je dnes. San Fermin získal popularitu najmä vďaka americkému spisovateľovi, členovi Stratenej generácie, Ernestovi Hemingwayovi a jeho knihe The Sun Also Rises (Slnko aj vychádza). Sám autor povedal, že: „býčie zápasy sú jediný umením, pri ktorom je umelec v nebezpečenstve smrti a v ktorom sa stupeň brilantnosti vo vystúpení pridáva ku cti zápasníka.“

V dnešnej dobe sa ozýva aj veľa hlasov, ktoré broja proti festivalu a býčím zápasom s poukazom na ich krutosť a neľudskosť a vôbec nezdieľajú spisovateľovo nadšenie pre túto zábavu a umenie. Nielen zápasy, ale aj samotné behy spôsobujú býkom stres, utrpenie a predstavujú neakceptovateľné týranie, ktorého by sa moderná spoločnosť nemala dopúšťať. Aspoň v podobnom duchu sa vyjadruje väčšina ochranárov. Avšak ľudia smerujúci do Pamplony za zábavou sa podobnými úvahami väčšinou netrápia.

Dnes fiesta už totiž nie je len býčím festivalom, ale aj príležitosťou mladých a starých stretnúť sa, zabaviť sa a na okamih vypnúť. Niektorí domáci obyvatelia hrdo tvrdia, že San Fermin je po karnevale v Riu de Janeiru druhým najväčším festivalom sveta. Či to už je alebo nie je pravda, do Pamplony by sa mal na pár dní vybrať každý, kto bude hľadať nikdy neutíchajúcu zábavu.