El Camino de Santiago

Santiago de Compostela je miestom, ktoré navštevujú pútnici z celého sveta. Niektorí hľadajú Boha, iní pokoj a možnosť popremýšľať o svojom živote, ďalší si chcú len pozrieť krásy Španielska, prírodu, spoznať kultúru a miestnych ľudí. Nech už je cieľ týchto ľudí akýkoľvek, jedno ich spojuje - cesta, po ktorej všetci každodenne kráčajú.

Napsal Andrej · Dec 1, 2015

Santiago de Compostela je hlavným mestom autonómneho spoločenstva Galícia a najvýznamnejším putovným miestom Európy. Bolo založené na prelome 4. a 5. storočia. Jeho názov je odvodený od latinského výrazu Campus Stellae, t. j. Mliečnej dráhy.

V 9. storočí tu boli objavené ostatky Jakuba Staršieho, jedného z dvanástich Ježišových apoštolov. Ten bol podľa legendy poslaný šíriť slovo Božie na Pyrenejský polostrov. Po návrate domov bol v Jeruzaleme popravený, ale jeho ostatky boli prenesené späť do miesta jeho misijnej činnosti. Tu ich v roku 835 našiel biskup Theodomir z Iria Flavia. Odvtedy sa mesto stalo vyhľadávaným posvätným kúskom zeme.

Svätojakubská púť

Do Santiaga vedie niekoľko rozdielnych ciest:

  • strieborná cesta
  • madridská cesta
  • primitívna cesta
  • pobrežná cesta
  • francúzska cesta
  • stredozemná cesta

Niektoré z nich existujú v rôznych variantoch, niektoré sú dlhšie, iné, už ako aj samotný názov napovedá (primitívna cesta), sú kratšie. Každý si môže vybrať tú, ktorá ho najviac oslovila nielen dĺžkou, ale aj krajinou, ktorou sa tiahne.

Všetky cesty sú na pútnikov pripravené. V každom meste, ktorým cesta vedie, a dokonca aj v iných väčších mestách, ktorými sa camino nekľukatí, sú informačné agentúry, ktoré pútnikom dajú všetky potrebné podklady a informácie. Každý pútnik tak má možnosť získať mapy ciest, zoznamy pútnických ubytovní s adresami a kontaktmi, brožúrky s radami, ako si púť spríjemniť a čo najmenej počas nej strádať a s popismi jednotlivých historických pamiatok a prírodných úkazov, pri ktorých by sa mal človek určite zastaviť a vychutnať si ich atmosféru.

Ubytovne sa vždy nachádzajú neďaleko cesty. Od seba bývajú vzdialené päť až desať kilometrov. Cena za ubytovanie sa pohybuje okolo 5 eur. V niektorých na pútnikov čaká len posteľ a sprcha, v iných sme našli vybavenú kuchyňu a výnimočne na nás po príchode už dokonca čakala aj navarená večera, za ktorú od nás nikto nechcel prijať ani cent.

Aby človek mohol ubytovne využívať, musí si zakúpiť Credencial del Peregrino. Malá brožúrka je dôkazom toho, že človek je naozaj pútnik. Svojho držiteľa oprávňuje využívať ubytovne. Pútnici zároveň do nej zbierajú pečiatky, na základe ktorých potom v Santiagu preukážu, že cestu absolvovali kompletnú. Ak človek zvládne aspoň posledných sto kilometrov pešo alebo dvesto kilometrov na bicykli, tak dostane certifikát (Compostela), ktorý je osvedčením, že púť vykonal.

Francúzska cesta - naša cesta

Ja som sa na cestu pustil s dvoma kamarátmi, Martinom a Janom. Rozhodli sme sa pre francúzsku cestu, ktorá vedie cez Pamplonu, Puente la Reina, Logroňo, Burgos, León, Astorgu, Ponferradu, Sarriu, Portomarín, Palas de Rei, Arzuu a Arcu až do Santiaga de Compostela.  Nemali sme však dosť času, aby sme ju mohli prešliapať celú a tak sme v rámci kompromisov časť cesty zdolali pešo a časť stopom či autobusom s prísľubom, že budúci rok si vyhradíme dlhšiu dobu, vrátime sa a do posledného kroku si poctivo vychutnáme a pretrpíme každý kilometer.

Na prvých kilometroch za Pamplonou na nás čakala nie len nádherná príroda, ale aj príjemní ľudia a útulné malé albergy, ako sme začali hovoriť ubytovniam (v origináli albergue).

Pútnici, ktorých sme stretli stovky kilometrov od Santiaga, boli väčšinou ľudia, ktorí boli pripravení na dlhú a zložitú cestu. Nikam sa neponáhľali, nechceli prekonávať rýchlostné rekordy a večer s nami s radosťou posedeli pri večeri, podebatovali a vymenili si svoje životné skúsenosti. A tých naozaj bolo. Na camino sme spoznali ľudí z celého sveta. Rusov, Francúzov, Belgičanov, Austrálčanov, Japoncov, Kórejcov, Poliakov, Čechov... Tí všetci sa tu stretli, aby zdolali svoju vlastnú camino.

Každý kráčal svojim vlastným tempom, niektorých nových priateľov sme nechali ďaleko za nami, iní, aj keď ich nebolo veľa, zas obehli nás. S ďalšími sme sa stretávali častejšie a po večeroch sa vždy vídali v ubytovniach. Stretli sme ľudí, ktorí mali cestu rozplánovanú na štyri mesiace, iní ju chceli zdolať za tridsať dní.

Každodenný boj

Najlepšie sa kráča ráno. Človek necíti bolesť a nohy po dlhom nočnom odpočinku neodmietajú poslušnosť. Myseľ čerstvo vytrhnutá zo spánku a uvrhnutá do chladu ciest ešte nie je schopná vzbúriť sa a naplno mučiť telo, tým, že by mu pripomínalo včerajšiu námahu a tak nohy robia krok za krokom bez toho, aby sa človek neustále v duchu modlil za blízky príchod do cieľa.

Tak to ide prvých pár kilometrov. Po ich zdolaní si však človek začne naplno uvedomovať váhu všetkej batožiny na chrbte a v duchu sa zaprisaháva, že zajtra ráno bude musieť znovu vyhodiť pár nepotrebných ponožiek, jedno staré tričko a možno aj trenky. Tak ako včera aj predvečerom.

Noha za nohou. Človek šľape, pretože mu nič iné neostáva. Cieľ je v diaľke. Posteľ je v diaľke. Neostáva nič iné, než pokračovať v ceste a meter za metrom putovať ďalej. Kilometrovníky sa mihajú povedľa cesty a oznamujú, ako ďaleko sa pútnik už dostal. 10 km, 20 km, 50 km, 100 km... Človek za sebou zanecháva dediny, lesy, lúky a neustále sa učí, že prežiť sa dá aj s minimom vecí. Nakoniec, jediné čo potrebuje, jediné na čom záleží, je on sám, odhodlanie a cesta vinúca sa pred ním.

Batoh sa pomaly stenčuje a nohy si zvykajú na námahu. Po pár dňoch sa každý pútnik naučí nemyslieť na bolesť a únavu aj po zdolaní prvých pár ranných kilometrov. Namiesto toho zamestnáva svoju myseľ spoznávaním nových ľudí, ich príbehov, názorov a plánov do budúcnosti alebo pozorovaním okolitej prírody, jej krás, zázrakov a výstrelkov.

Avšak ani podobné rozptýlenie nezabaví putujúceho po dobu celej cesty. Po zdolaní polovice dennej trasy sa jeho myseľ začne pomaly otáčať dovnútra a premietať o bežných, ale i menej bežných problémoch a radostiach života. Človek, aj keď nehľadá na Camino bože osvietenie, spásu či vieru, tak má mnoho príležitostí rozmýšľať o sebe, prekonávať sa a naučiť sa niečo nové o svojej osobe.

Čím sme boli bližšie k Santiagu, tým pribúdalo pútnikov aj turistov. Ak človek chcel nájsť posteľ, tak musel už okolo dvanástej čakať pri alberge, aby sa mu ušlo miesto. A tak sme sa vždy okolo obeda zložili do dlhého radu, ktorý sa tiahol od dverí ubytovne a čakali na otvorenie, aby sme si mohli dať osviežujúcu sprchu a pustiť sa do jedla.

Zo Sarrie do Santiaga de Compostela

Na poslednom stokilometrovom úseku, ktorý pre väčšinu pútnikov začína v Sarii, to už vyzerá skôr ako promenáda a nie púť, na zdolanie ktorej človek potrebuje výdrž, odhodlanie, silu a vnútornú vyrovnanosť. Z Camino akoby sa vytratila romantika a pohostinstvo. Všetky albergy sú neosobné, masové, plné ľudí, ktorí nehľadajú sebaprekonávanie, ale chcú si odšliapať posledných sto kilometrov, vyzdvihnúť si certifikát a odškrtnúť si ďalšiu položku na zozname, chváliť sa doma, že zdolali Svätojakubskú púť a pritom sa za celý čas ani nezastavili a nevychutnali si krásu a rozmanitosť okolitej prírody, nesnažili sa spoznať nových ľudí a naučiť sa od nich novým veciam.

Taký normálny večer v Arce

Večer som si ľahol do postele s pocitom vyčerpanosti a s vedomím, že zajtra ma znovu čaká ranné vstávanie a niekoľkohodinový pochod. Moje nohy, aj keď bez otlakov či rán, boli rady, že konečne môžu nečinne odpočívať a naberať energiu na ďalší deň. Radosť im kazila predtucha zajtrajšej trýzne. Plecia bez tiaže ruksaku, ktorý bol plný zbytočností, so mnou konečne uzavreli prímerie a aspoň na chvíľu prestali ťahať a bolieť.

  

Potichu, aby som nezobudil desiatky spiacich pútnikov, som siahol po denníku a začal zapisovať, koľko kilometrov sme dnes prešli. Z ubytovni v Arzui do Arcy, to znamená že dnes sme dali dvadsať kilometrov, počítal som v duchu. Už len pár kilometrov a budeme v Santiagu. Zaradoval som sa a zrak mi pritom padol na batoh opretý o posteľ. Keď sa sem vrátim, tak určite budeš o polovicu menší, zaprisahával som sa a spomenul si na radu v brožúrke, podľa ktorej by batožina pútnika nemala byť ťažšia než 9 kíl. To sa dá zvládnuť pošepol som a začal si robiť zoznam najpotrebnejších vecí, ktoré si nabudúce zabalím.

Jano na hornej posteli sa neustále mrvil a tak moje písmenká skákali hore a dole. Bál som sa, že ich po sebe už neprečítam. Nemal som však silu pustiť sa s ním do debaty o tom, prečo by nemal posteľ používať ako trampolínu a odložil som zápisník, pero a uložil som sa k spánku. Netrvalo to ani pár sekúnd a moje oči sa unavene zatvorili.

„No pain no glory"

„Hovorila som si, že som v dobrej kondícii. Nemal by to byť pre mňa problém." spomínala Kim, tridsaťsedem ročná Austrálčanka, ktorá absolvovala celú francúzsku cestu. „Nakoniec sa ukázalo, že vás nezastavia, také veci, ako únava či nedostatok síl, ale obyčajné otlaky na nohách." Smiala sa a pustila sa do večere, ktorú sme jej pripravili v alberge v Palas de Rei.

Ak ich máte štrnásť, tak potom určite, mohol by dodať Martin, ktorý po pár kilometroch nevedel, na ktorú časť chodidla má našľapovať, aby to čo najmenej bolelo. Avšak trochu sebazaprenia už k ceste nerozlučne patrí. No pain, no glory, ako s obľubou vyhlasovali niektorí pútnici.

O pravdivosti tejto vety som však veľmi pochyboval pri pohľade na zmrzačené a hnisavé nohy chodcov, ktorý práve touto okrídlenou frázou reagovali na otázku, prečo sa nevydajú do nemocnice a na pár dní si neoddýchnu. Neviem, či práve ona povestná glory znamená slepo a bez oddychu kráčať do Santiaga a pritom si neuvedomovať, že cesta je dôležitejšia než samotný cieľ, že spôsob, akým cestu zdoláme povie o nás viac, než čas, za ktorý ju prebehneme. Ale to si už musí každý pútnik rozhodnúť sám.